Je sobotny podvecer. Mali spunt lezi na dlazke medzi chodbou a obyvackou . Lezi a pozoruje svojich rodicov. Pozoruje jeho otca a mamu ako pozeraju televizne noviny. V byte je pozhasinane. Obyvacka je osvetlena svetlom televizora a malej osarpanej lampy.Nevnima komentare dospelich, len lezi a hra sa so svojimi prstami. Obzera si ich v pritmi televizneho svetla a o niecom premysla. Nie je mu viac ako sest. Mozno sedem, ale viac urcite nie. Chlapec lezi nohami na studenej dlazke a telom v teple obyvackoveho koberca. Schuli sa do klbka a z oci mu vytresknu slzy. Nie je to ziaden hystericky plac, ale tichy, nikym netuseny plac maleho dietata.Rozmyslal o smrti. Rozmyslal o tom, co bude po tom, ked umrie. Ked jeho telo bude pochovane dva metre pod zemou a on bude stale na zive. Lezi v truhle vo velkej tme. Vsade okolo nic len tma. Predstavuje si, ze otvara oci. Tma. Cierno cierna tma.Vidi svojich rodicov. Vidi svoje sestry. Vidi priatelov pobehujucich po travniku naha- najuc loptu. Vidi ich vsetkych pred svojimi ocami, ale on je mrtvy. Nikto ho nevidi. Vidi ako zivot ide bez neho. Nemoze byt pritomny. Tak strasne chce zit. Nechce umriet. Chce byt so svojou rodinou a priatelmi.Preco ma tieto pocity ? Preco ho musi trapit smrt ? Je prilis mlady na to, aby myslel na smrt !Jednoducho tam nie je. Nechape sled udalosti. Nechape a jedine co to v nom evokuje su slzy. Slzy stekajuce po jeho nevinnej deckej tvari nechapajuc smrt. Smrt ako sucast jeho zivota a slzy ako katalyzator jeho trapeni. Nikomu to nikdy nepovedal. Nikto nikdy nezistil pricinu jeho slz. Nechal si to pre seba. Zobere si to do hrobu. Su to jeho pocity a jeho osobny zial.
No comments:
Post a Comment